Každý článok, tak isto ako tento začínam rovnako. Zapnem si nejakú pesničku, ktorá mi pôjde dookola kým nedokončím článok a neutriem si poslednú slzu.
Minulí týždeň som bola chorá, celí týždeň som bola doma. Od pondelka som znovu nabehla na denný stereotyp. Čiže narozdiel od minulého týždňa je to iné. Je to iné v tom, že počas týchto dní stretávam ľudí, riešim problémy, mám starostí po krk a mám ako klasicky, zo všetkého dosť. Nehovoriac o tom, že si potrebujem oddýchnuť.
S každej strany na mňa niečo padá,rúti sa a ja to už akosi nezvládam. Mám pocit ako keby som sa v niektorých chvíľach zmenila o celých 360° v tom ako sa správam a ako sa občas vyjadrujem.
Je to tak, že keď spadnem, stále sa musím postaviť a ja sa stále aj postavím a neriešim tie odreniny čo mi ten pád spôsobil. Ale teraz je to iné tí ľudia proste do mňa už kopú, je to tak blbé celé.

Snívajú sa mi veci o ktorých by sa mi snívať už nikdy nemalo. Nechápem prečo moje druhé ja nedokáže akceptovať pocity môjho skutočného ja. Teraz neviem čo chcem čo nechcem čo cítim a čo nie. Toto asi nikto nepochopí ale je to dosť ehm ehm pocit.

Už vlastne ani neviem čo tu píšem. Ale asi niečo na ten systém ako som kedysi raz napísala môj denníček kde napíšem čo chcem bezohľadu na to, čo to v kontexte sedí alebo nie.

Je mi proste na nič na prd zle hnusne mizerne. Úsmev nechávam doma cez týždeň aj keď ma moje hlasité "haha" sprevádza niektorými dňami aj tak je to zlé a potrebujem si už utrieť poslednú kvapku slzy lebo už doznela moja pesnička.

Ahojte, zajtra fotím.