Ahojte. Mám menšiu dilemu.
Tattoo ...
Akosi reálne o tom ešte nerozmýšˇam, že by som si to dala už v tak blízkej budúcnosti ale určite chcem a chcem to mať poriadne premyslené, lebo to čo chcem znamená pre mňa veľa.
Viem čo chcem, do akého štýlu ale neviem nájsť na to, to správne miesto. Chcem aby to bolo viditeľné ale nechcem aby to bolo veľké a nápadné čo bude silno biť do očí. Chcem jeden ,,citát,, alebo čo to vlastne je. Zhruba tak do dvoch riadkov by to malo byť, keď to necche byť veľké. Rozmýšľala som niečo okolo ruky, dlane alebo čo ale netuším, že ako aby to bolo perfekto.

Obávam sa vecí typu: každý odíde a ja budem stále tam kde som, čo keď sa mi nepodaria veci, o ktorých som vždy ,,snívala,,. Sú to blbé pocity ale neviem čo mám proti nim robiť. Lebo sa bojím, že si nebudem vedieť nejakým spôsobo konečne vstúpiť do svedomia a zamyslieť sa sama nad sebou, urobiť krok vpred a pod. Veľmi nerozmýšľam reálne alebo niekedy nerozmýšľam vôbec len sa smejem a bavím sa alebo inokedy bezdôvodne roním slzy. Možno si poviete, že je to normálne. Ale sama neviem čo je normálne, čo je správne čo nie je, čo v niektorú chvíľu povedať a čo si radšej nechať pre seba.
Som rozumovo nedozrelá alebo v čom je chyba?

Viem dokonale opísať pocit, ktorý by som chcela prežívať, viem tam byť a viem do cítiť. Ale fakt neviem, ktoré rozhodnutia sú pre mňa v daný okamih správne a ktoré nie. A mám s toho blbý pocit.
Ani teraz neviem, že .....



Pár fotiek s krh, keď som sedela na záhrade a čítala o Bohyni :-)







Viem, že je chyba aj v tom, že nedokážem veriť ľuďom, (aj keď to v podstate nevidno), ktorý veria mne. A vtedy robím veľkú chybu, ale skutočne je ťažké veriť, keď ste zažili veľa zlého (medzi vzťahmi s ľuďmi). Ale až vtedy si to uvedomím, keď už je neskoro.