Každý článok, tak isto ako tento začínam rovnako. Zapnem si nejakú pesničku, ktorá mi pôjde dookola kým nedokončím článok a neutriem si poslednú slzu.
Minulí týždeň som bola chorá, celí týždeň som bola doma. Od pondelka som znovu nabehla na denný stereotyp. Čiže narozdiel od minulého týždňa je to iné. Je to iné v tom, že počas týchto dní stretávam ľudí, riešim problémy, mám starostí po krk a mám ako klasicky, zo všetkého dosť. Nehovoriac o tom, že si potrebujem oddýchnuť.
S každej strany na mňa niečo padá,rúti sa a ja to už akosi nezvládam. Mám pocit ako keby som sa v niektorých chvíľach zmenila o celých 360° v tom ako sa správam a ako sa občas vyjadrujem.
Je to tak, že keď spadnem, stále sa musím postaviť a ja sa stále aj postavím a neriešim tie odreniny čo mi ten pád spôsobil. Ale teraz je to iné tí ľudia proste do mňa už kopú, je to tak blbé celé.

Snívajú sa mi veci o ktorých by sa mi snívať už nikdy nemalo. Nechápem prečo moje druhé ja nedokáže akceptovať pocity môjho skutočného ja. Teraz neviem čo chcem čo nechcem čo cítim a čo nie. Toto asi nikto nepochopí ale je to dosť ehm ehm pocit.

Už vlastne ani neviem čo tu píšem. Ale asi niečo na ten systém ako som kedysi raz napísala môj denníček kde napíšem čo chcem bezohľadu na to, čo to v kontexte sedí alebo nie.

Je mi proste na nič na prd zle hnusne mizerne. Úsmev nechávam doma cez týždeň aj keď ma moje hlasité "haha" sprevádza niektorými dňami aj tak je to zlé a potrebujem si už utrieť poslednú kvapku slzy lebo už doznela moja pesnička.

Ahojte, zajtra fotím.

Som sama doma neviem kde je každý. Sedím v kuchyni pri stole a pijem kávu. Robím si fotky, včera som bola doma. Nudím sa, som bez nálady akosi, keďže ešte do utorka budem musieť doma sedieť, pretože som chorá a každých 12 hodín sa mi bude antibiotikum odgrgávať, tak to bude skutočne úžasné. Keď nepočítam, že na facebooku mám napísané, že mám narodeniny tak mi zablahoželali 2 ľudia aj to neboli moji rodičia. Nevadí veď narok mám 18. Hlavne, že mám pokoj, pohodu-ako takú. Počúvam Yirumu album First Love a aj keď som bez nálady od včera je mi celkom fajn. Asi dnešný deň tiež strávim pozeraním kadejakých častí Skins. 

 Zbožňujem ten pocit, keď idem do lesa len tak alebo prechádzam pri lese v tichom prostredí a z ničoho nič zbadám srnky a stále si ich odfotím, aj keď skoro nikdy nevidno ale mám s toho taký skvelí pocit. Ešte skvelejší som mala, keď som raz išla ku starkej do Krh. Podhradia a len tak sme sa rozprávali až kým sme sa nedostali ku srnkám. Ona mi povedal, ževraj jeden ujo našiel malinkú srnku na ceste a zobral ju domou, krmil ju cumlíkom. To bolo také milé a povedala mi, že raz ma za ním zoberie. Otočila hlavou ako by sa jej svetielko v hlave rozsvietilo a povedala mi že ideme sa teraz pozriem. Prišli sme a srnka behala po záhrade ja som ju pohladkala, bola úplne úžasná a ešte malé. Síce už nebolo vidieť veľmi biele bodky ale bola krásna. Srnka sa volala Gyózike :-DDD smiešne