Je trištvrte na päť./ Sedíš pri okne, nohy vyložené na stôl. Vonku je skvelé počasie a ty sedíš doma. Zahľadený do hodín ani nevnímaš svet. Je päť hodín aj sedem minúť. Vidíš len ako sa ručičky na hodinkách točia rýchlo a rýchlo a ty popritom v spomalenom zábere klipkáš očami. A čakáš, čakáš .... čakáš na to čo sa udeje. A nič. Veľké prázdno. Je päť hodín aj dvanásť minúť. Ventilátor ti v pozadí fúka, z okna žiary zapadajúce slnko a ty sedíš a sedíš. Taký naplnený ničím.
Na okamih si zabudol aj na všetky starosti, ktoré ťa za zavretými dverami izby čakajú. Telefón je na tichom režime. Nepotrebuješ nikoho počuť. Je štvrť na šesť. Končím.
Prečo píšem stále v inej osobe?

Rozmýšľam čakám píšem nohy mám ešte stále na stole. Sedemnásť dvadsaťdva! Už ma to nebaví.