Obávam sa vecí typu: každý odíde a ja budem stále tam kde som, čo keď sa mi nepodaria veci, o ktorých som vždy ,,snívala,,. Sú to blbé pocity ale neviem čo mám proti nim robiť. Lebo sa bojím, že si nebudem vedieť nejakým spôsobo konečne vstúpiť do svedomia a zamyslieť sa sama nad sebou, urobiť krok vpred a pod. Veľmi nerozmýšľam reálne alebo niekedy nerozmýšľam vôbec len sa smejem a bavím sa alebo inokedy bezdôvodne roním slzy. Možno si poviete, že je to normálne. Ale sama neviem čo je normálne, čo je správne čo nie je, čo v niektorú chvíľu povedať a čo si radšej nechať pre seba.
Som rozumovo nedozrelá alebo v čom je chyba?

Viem dokonale opísať pocit, ktorý by som chcela prežívať, viem tam byť a viem do cítiť. Ale fakt neviem, ktoré rozhodnutia sú pre mňa v daný okamih správne a ktoré nie. A mám s toho blbý pocit.
Ani teraz neviem, že .....



Pár fotiek s krh, keď som sedela na záhrade a čítala o Bohyni :-)

Viem, že je chyba aj v tom, že nedokážem veriť ľuďom, (aj keď to v podstate nevidno), ktorý veria mne. A vtedy robím veľkú chybu, ale skutočne je ťažké veriť, keď ste zažili veľa zlého (medzi vzťahmi s ľuďmi). Ale až vtedy si to uvedomím, keď už je neskoro.