Ten pocit. Zas a stále ten divný pocit. Pocit, keď ideš na ulici v chladný večer a veľmi sa ponáhľaš. Je tma, svietia len pouličné lampy. V diaľke zbadáš tmavý obrys postavy, ktorá sa tak isto ponáhľa. Približuje sa. Je bližšie, kráča oproti tebe na opačnej strane cesty. Letmo si pozrieš osobu a pohľad ti opäť padne do zeme a až vtedy zdvihneš pohľad zas pozrieš sa do očí tej osoby, ktorá sa tak isto pozerá na teba a svet akoby zastal. No v skutočnosti to nie sú ani sekundy ale stotina sekundy. Ani sa jej nepozdravíš ani sa na ňu neusmeješ ale v tej krátkej stotine sekundy, ktorá akoby trvala dlhšie, si spomenieš na všetky spomienky, krásne chvíle, ktoré ste spolu prežili na tie dni, kedy ste sa len smiali a bláznili kade navôkol, na chvíle, ktoré ste spolu vyvádzali a ..... mohla by som pokračovať. No to všetko je preč. Sú to len spomienky, o ktorých mám občas pocit, že ten druhý dotyčný ani netuší, že si ich stlačil tlačítko delete a celé to zmazal. Neviem prečo. Teraz je to len cudzí človek, ktorého nepoznám, neviem kto to je, ako sa volá, ako žije alebo ako sa má. Je to len osoba, vedľa ktorej prejdem v ten chladný večer a idem ďalej.
No chýbajú mi tie krásne spomienky z minulosti, a nie nechcem aby sa to všetko vrátilo späť ale chýba mi v živote ten človek, s ktorým som si prežila veľa ale už akoby neexistoval, pretože človek, ktorý pri mne prešiel v ten večer bol len okoloidúci.

Áno, zase je to story z reálneho feelingu, ktoré som zažila jeden večer, keď som išla domov a stretla človeka, ktorý je už len okoloidúci a pred tým znamenal tak veľa. Spojila som to ešte s jedným feelingom, ktorý patrí inej osobe, nie tej ktorá sa oproti mne prešla.