Chýba mi slnko.
Chýba mi radosť, chýba mi šťastie.
Ľudia sú preč ako aj radosť.
Už to nebude také ako bejvávalo.

Vidím, že to nebude ľahké. To všetko. Ale len ľudia, ktorí si prešli ťažkými cestami niečo dokázali. Dokážem aj ja to čo chcem?

Pevnú vôľu som už v sebe objavila ale bola silno skrytá.
Nemožné nie je. Fakt nie.

Bojím sa.

Denne prechádzam okolo vecí, ktoré sa nemenia. Nemenia sa už dlho.
Stereotyp.

Bojím sa.

Nie som dcéra šťasteny a nemá život skvelí ako v predstavách. Ale verím, že sa môžem mať lepšie.

Ako mi môžu tak veľmi chýbať tie časy, ktoré sú už preč. Veď je tu kopu iných ľudí, vecí a nové príležitosti zažiť niečo oveľa lepšie. Ja to nechápem ale je mi s toho smutno ako si tak pozerám niektoré fotky v PC a len akoby bez duše počúvam hudbu a ..... ani neviem




"The saddest kind of sad is when your tears can’t even drop and you feel nothing. Its like the world has just ended. You don’t cry. You don’t hear. You don’t see. You stay. For a second, the heart dies."
Vo filme sa mi tá fráza veľmi páčila. Prišlo mi to také zaujímavé, záhadné a jedinečné. Že sa človek snaží zistiť aký je ten "smile" a tak.
Ale v skutočnosti, je to najhorší pocit. A len pri myšlienke na tú hornú citáciu, mi ide srdce prasknúť na milión kúskov. Ani neviem prečo ale niektoré veci mi dokážu ešte viac ublížiť ako hocikomu inému aj keď sa to nezdá.
Škoda, že nemám srdce s kameňa, ktoré je mojím životným snom.