Predstav si ten pocit, keď sedíš v izbe na zemi s kolenami pritiahnutými k telu - schúlený akoby do klbka. Hlavu máš položenú na kolenách a rukami si čiastočne zakrývaš tvár. Vlasy máš rozstrapatené a je ti skutočne naozaj jedno ako vyzeráš. Nemáš na nikoho náladu.

Ale predsa, niekto sa k tebe prihovorí a začne sa ti sťažovať so svojimi problémami a vecami, ktoré sa udiali.

Cíť to!

Ako ten človek sedí na gauči a ustarostene ti hovorí .... ,,maličkosti,, Človek, ktorý sa k tebe prihovoril si hovorí len svoje a ani ho nezaujíma čo je stebov či ťa niečo trápi. Popri vysvetľovaní veci si ty utieraš slzy, ktoré ti padajú dole po tvári. Len tak sedíš a sedíš a sedíš a nemáš silu ani len povedať ako sa hrozne cítiš a čo ťa všetko trápi. Zmôžeš sa len na jednoslovnú odpoveď ,,dobre,,

Neskôr osoba opustí priestor, v ktorom sa nachádzaš a je ti v skutočnosti ešte viac horšie ako bolo keď vieš, že monológ osoby trval viac než pol hodinu. Hlavou sa ti premietajú rôzne udalosti, dialógy a kadečo. Už máš celé tričko od sĺz a po dvoch hodinách vstaneš utrieš si slzy, zabudneš na to všetko a povieš si len tak ticho v mysli sám pre seba. ,,Treba ísť ďalej, nemôžem sa pozastavovať nad všetkým." Potom si ešte raz utrieš slzy upravíš sa v zrkadle vyjdeš do sveta a rozdávaš úsmev a nikto si nič ani nevšimne.

Veta ,,Treba ísť ďalej, nemôžem sa pozastavovať nad všetkým." - ma už slovami asi tisíckrát bodla na miesto kde to najviac bolí. Tiež nemám srdce s kameňa.