Na to aby som sa mala dobre potrebujem chodiť do školy, potrebujem fotiť, potrebujem robiť, potrebujem xy vecí a byť na xyz miestach.. ale na každom mieste od teba človek toľko vyžaduje.. už potrebujem určité obdobie kedy nebudem nič robiť, pretože to nebudem potrebovať. budem sama celé obdobie - celé dni. každé ráno keď vstanem hneď po tom, ako sa pôjdem prejsť po pláži si uvarím kávu s cigaretou, sadnem si na terasu do hojdacieho kresla -ako babičky alebo skôr dedkovia, vezmem si notebook do ruky pozriem sa do diaľky v ktorej budem vidieť vychádzajúce slnko a slnečný odraz v jazere, naproti budú domy a ja sa cez vetvu stromu zahľadím do diaľky, uvidím tam nekonečno a začnem písať, tak isto ako píšem teraz.. a tak to  budem robiť každý deň. Deň za dňom sa budú strácať a ja to každý deň budem tak robiť, a budem spokojná tak ako som až kým nenapíšem knihu - o všeličom.
Proste nechápem dnešný svet a dnešných ľudí, ako sú všetci tak neskutočne uponáhľaný, ako sa neustále niekam ponáhľajú, lietajú kade-tade. Chodia so zamračeným výrazom na tvári, s taškami alebo kadejakými vecami v rukách, rozfúkané vlasy neustále sledovanie hodiniek na rukách a podobne.

Keby sa ma niekto opýtal na nejakú osobnú otázku, určite by som odpovedať nevedela. Nevyznám sa v sebe, nerozumiem ľudom, nechápem čo mi rozprávajú -akože problémy. Ale na druhej strane ich pochopiť nepotrebujem. Snažím sa len žiť, nepotrebujem to všetko prežívať. Nepotrebujem luxusné hmotné veci na to aby som bola šťastná. Stačilo by mi len keby som bola šťastná blízko pri srdci a ľudia ktorým by malo na mne záležať aby im konečne na mne začalo záležať.
Cítim to, že to bude tak ako to cítim.

Šťastie nevnímajte len vo fyzických veciach ale začnite to vnímať kúsok ináč. Stačí len otvoriť oči a všimnúť si, že stena pred ktorou ste sedávali a často premýšľali ako ďalej, až keď ste to naozaj vzdali otočili sa zo sklonenou hlavou a v zápätí sa otočili, ste mali šancu uvidieť, že práve tam sa nachádzajú dvere - vaša cesta. Otvorili sa vám dvere - otvorilo sa vám srdce a zas žijete..Tie dvere tam aj stále boli, záležalo už len od vás, s ktorého uhla pohľadu ste sa na to pozerali.


A cítim aj to, že ako tak som zas vyjadrila čo cítim- akú mám búrku v sebe a asi to znova nikto nepochopí.