Dlhšie som sa chystala na tento post ale v deň, ktorý bol totálne nasračky, som to napísať nedokázala. Spravila som si len pár poznámok a dnes som ho dokončila. Dúfam, že vás týmto článkom nezavediem veľmi na depresívne myšlienky, lebo mojím cielom tohto, ako aj každého článku, je radosť, úsmev a šťastie. Príjemné čítanie. Keby ste sa mali chuť vyjadriť nejak, komentár poteší, snáď...



Ležať vo vani s so slzami v očiach, ktoré sa aj tak stratia na mokrej tvári, premýšľať a pozerať sa na dno svojim čiernym pohľadom, vidieť v ňom diaľku, tmu........ Svetlo?
Stále viac a viac sa k dnu približovať, až kým vzduch prestane prúdiť do tela.

Strach opadol, ležím pod vodou, mám otvorené oči. Moje vlasy sa vznášajú zo strany na stranu, ku dnu a hore.
Zamýšľam sa. Cítim ako voda s kohútika, v pravidelných, dlhých, intervaloch kvapká do vane a vydáva to zvuk. Mám pocit ako by sa to celé dialo v spomalenom filmovom zábere.

Počujem hlasný krik v pozadí, ale nepočujem slová. Nechápem ich. Nerozumiem ich. Len ich cítim a cítim pri tom bolesť a rany, tam kde to najviac zabolí. Ale aj tak má trápia. Slzy mi stekajú po mokrej tvári a strácajú sa vo vani plnej myšlienok.
Ležím tam, zrazu sa nič nedeje. Žiaden krik nepočujem, kvapky prestali kvapkať, len klipkám očami. Tak? Ručičky na hodinkách sa točia neuveriteľne rýchlo. Ja stále ležím v kope "kvapiek" z bolestí.
Zavriem oči, a vidím aké to všetko môže byť krásne, vidím časť svojho života, kedy sa len usmievam, mám pri sebe ľudí, s ktorými som šťastná a pozdvihnem hlavu v zápätí otvorím oči a vynorím sa spod vody.
Ťažko lapám po dychu. Opriem sa o vaňu, a spustím vodopád sĺz. Pozriem sa do zrkadla, prezriem si svoje utrápené oči. A nič, plačem ďalej. Pozriem sa hneď znovu, zdvihnem hlavu, sklopím zrak a poviem si tak ticho v srdci, že som silná (zase), všetko zvládnem a idem žiť svoj šťastný život.
Vyjdem na ulicu a šírim radosť, úsmev a dobrú náladu.