Veľa času trávim sama niekde povonku, sedením na tráve kde ma ľudia nevidia ale ja ich áno. Sú to miesta kde som len ja, nebo, zem a nič medzi tým.Sedím, počúvam hudbu alebo počúvam ticho sveta a snažím sa prichádzať na lepšie myšlienky.  Sem tam mi vyjdu slzy z očí, keď pomýšľam na to,že ma mnoho vecí trápi, trápi ma to tam, kde by ma to nemalo. Zamýšľam sa nad mnohými vecami, a niekedy keď prichádzam na lepšie spomienky pri ktorých mi vyjdu slzy šťastia a moje kútiky úst sa mierne nadvihnú sa cítim naozaj šťastne. Vnútri to bolí, a bolí to veľmi ale navonok som šťastná. Nemôže byť všetko ideálne ako vo filmoch. Raz príde aj môj čas.
Sedím na mieste, kde som preč od domova, od ľudí, od každého a od všetkého. Je ticho, len ticho a cítim v duši pokoj. Vlasy mi rozfukuje začínajúci jesenný vietor, mierne pozdvihnutá hlava smerom k svetu a oči zahladené do diaľky neprítomným pohľadom.

Ľudia navôkol sa ponáhľajú, deti sa radostne hrajú a ja? Ja s vyplakanými očami sedím a čakám (úsmev)

A záverom tohto postu,bude budúca, už len, spomienková fotka. Prajem šťastnú cestu svojmu sidecutu. Možno ešte raz v budúcnosti keď budem mať ružovo-blondo-biele vlasy.